Na ružovej vlne s Kasabian

Nový album 48:13 britských indie rockerov z kapely Kasabian rozdelil hudobných kritikov, ale i obyčajných poslucháčov na dva tábory. Jedni oslavujú genialitu a zručnosť dvorného skladateľa a gitaristu v jednej osobe, Sergia Pizzorna, zatiaľ čo tí druhí ostro kritizujú plytký názov albumu a vyhlasujú, že Kasabian by sa mali ako pokračovatelia legendárnych Oasis (ako ich označujú mnohí kritici) za svoju tvorbu hanbiť.   

 

Prekliatie, a v niektorých prípadoch možno aj požehnanie, rockových kapiel spočíva v tom, že či budú hrať takú alebo onakú hudbu, počas svojho pôsobenia budú neustále konfrontovaní s tvorbou svojich predchodcov. Budú označovaní za pokračovateľov kapiel, ktoré svoju hudobnú tvorbu už ukončili, a je iba na nich, či sa proti tomu ostro ohradia alebo naopak priznajú, že sa snažia obnoviť niečo, čo už nefunguje. Nech je to akokoľvek, inšpiráciu legendárnymi „chrobákmi“ dokáže poprieť iba málokto.

Beatles a ich hudba ovplyvnili generácie hudobníkov a postavili základy, na ktorých stavali mnohé kapely. Sú „hlbokou studnicou“ inšpirácie aj pre súčasných hudobníkov a je zaujímavé sledovať, ako sa inšpirácia ich hudbou prejavuje v rôznych štýloch a žánroch. Celý tento nekončiaci cyklus by sa dal zhrnúť do kuchárskej knihy s názvom „Ako uvariť dobrú hudbu so štipkou Beatles“, v ktorej by rozhodne figurovali i rockeri z Kasabian.

Ale poďme už k ich piatemu štúdiovému albumu s názvom 48:13. Neónovo ružový obal s číslami, ktorý určite zaujme na prvý pohľad. Ale... Aj ja si lámem hlavu nad tým, či minutáž jednotlivých skladieb (ktorá väčšinou býva na zadnej strane albumu) je skutočne známkou geniality alebo ide iba o suché a explicitné vyjadrenie dĺžky skladieb. To sa na Kasabian nepodobá, ale proti gustu žiaden dišputát. Možno iba túžili byť originálni.

Je pravda, že Kasabian sa vydaním svojho piateho albumu výrazne zmenili, a to nielen po hudobnej, ale aj po vizuálnej stránke. Je však otázne, či k lepšiemu alebo k horšiemu, lebo tento album je aj pre mňa, ako pre ich dlhoročnú a dá sa povedať aj skalnú fanúšičku, plný rozporov. Mám pocit, že je toho na mňa priveľa. Staré a osvedčené melódie, tie isté skladateľské postupy, ale v novej, elektronickej úprave, neónová ružová a vypchaté zvieratká vo videoklipe. Prosím, zoznámte sa, aj to sú noví Kasabian. :-)

 

Kde sú tie časy, keď autori hitov ako Fire, Re-wired, Empire či Where Did All The Love Go hrali ešte poctivý gitarový rock bez nánosov rušivo znejúcej elektroniky. Samozrejme, elektronika a rock sa vzájomne nevylučujú, dokonca dokážu vedľa seba fungovať ako rovnocenní partneri. Kasabian však jednoznačne prekročili hranicu a dostali sa na miesto, odkiaľ je už len veľmi ťažký návrat.

Nedovolím si kritizovať ich skladateľskú zručnosť. Tú nielenže nestratili, ale naopak, posunuli ju na novú úroveň. Na albume sú kvalitné a nápadité piesne, ako Stevie, Doomsday, Clouds či Eez-Eh, ktoré len potvrdzujú fakt, že Kasabian právom patria k najlepším kapelám vo Veľkej Británii. Prekáža mi iba ich úprava, ktorú stvárňuje zvuk elektrických „synťákov“ v typickej disco piesni 80. rokov. Takže, ak máte radi oldies, tento album je pre vás ako stvorený.

Kasabian mali zrejme prenechať použitie elektroniky tým kapelám, ktoré s tým majú skúsenosti. Aj ich live vystúpenia sú tzv. smutno-smiešne (ach jaj, čo je toto za výraz?!), lebo neviem, či sa mám pri sledovaní ich koncertu smiať z ich predvádzania alebo smútiť za starými časmi, keď gitarista s južanským šarmom, Sergio Pizzorno, lámal ženské srdcia už len svojím pohybom na javisku. Ale to je už minulosť. Sergio na gitaru dávno zanevrel a celý koncert riadi od elektronického pultíku, pri ktorom predvádza novú tanečnú choreografiu a pritom vládze ešte aj spievať. Myslím si, že na novú tvár Kasabian fanúšikovia nie sú zvyknutí a prijatie ich nového štýlu ešte istý čas potrvá a rozhodne nebude „bezbolestné“.

Stará známa fráza hovorí, že menej je niekedy viac, a to rozhodne platí aj v tomto prípade. Kasabian sa na tomto albume hrajú na niečo, čím nie sú. Snažili sa byť ešte lepší, ešte agresívnejší, ešte viac zapamätateľní ako doteraz. Zdá sa však, že ich snaha „vypálila“ úplne opačným smerom. A nielenže ani zďaleka nezopakovali úspech z predchádzajúcich rokov, ale doslova „sparodovali“ samých seba.    

 

Janka Grušková

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Unipo Press

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre