Slovenská klasika „na nezaplatenie“

Spomínate si ešte na povinné čítanie? Väčšina z nás ho veľmi v láske nemala. Predsa len, knihy, ktoré sme mali predpísané v učebných osnovách, nás nezaujímali. Nutné zlo či požierač voľného času; aj také prívlastky dostávali knihy len preto, že boli označené nálepkou povinné. Povedzme si na rovinu: väčšinu z nich sme ani nečítali a vlastne načo aj, keď stačilo zopár klikov a dostali sme sa k obsahu? Priznám sa, ani ja som nebola iná. Ale keď časom povinného čítania na základnej či strednej škole definitívne odzvonilo, začala som sa na kedysi povinnú literatúru pozerať inými očami. V nasledujúcich riadkoch vám teda prinášam tri (ne)povinné tipy na čítanie, patriace do slovenskej klasiky, ktoré vás hádam zaujmú. Tak, hor sa do čítania!

 

Ľudo Ondrejov: Zbojnícka mladosť

 

Prvá časť slávnej trilógie, ktorá rozpráva o narodení a detstve zbojníka Jerguša Lapina. Mám ju najradšej, lebo keď čítam tieto riadky, akoby som sa vrátila do svojho detstva. Do detstva, v ktorom sme nepoznali chytré telefóny a niečo ako dotykový displej bol pre nás iba výjav zo sci-fi filmu. Piekli sme koláčiky z piesku, na ulici skákali cez švihadlo alebo sme suseda otravovali tým, že sme mu zvonili na zvonček a potom rýchlo utekali preč. Kto by to nepoznal? :-)

Detstvo Jerguša Lapina bolo, pravdaže, o niečo iné, tragickejšie, poznačené vojnou a ťažkými životnými podmienkami. No je v ňom veľký kus pravdy; deti sa dokázali tešiť z mála a nepotrebovali k šťastiu najnovšie hračky či techniku.

„Obopäl prstami cez poly – mrvilo sa, skrúcalo, labkami škriabalo. Vyňal spod klobúka – prasiatko. V čiernom zamatovom kožúšku. Fučí, nôžkami brúsi, pýta sa na zem. Rypáčik má tvrdý, okrúhly, oči mu ani nevidieť. Utekal do kuchyne, položil na dlážku. Anna zjajkla, vyskočila na lavicu. Rudko sa rozplakal. – Pusť ho, nech sa živí, − povedala mama, − to je krt.“ (Zbojnícka mladosť: Čierne prasiatko)

 

Martin Kukučín: Rysavá jalovica

 

Príbeh o rysavej jalovici poznáme hádam všetci. Ak ste ho nečítali, určite ho poznáte z filmovej adaptácie, v ktorej hral legendárny Jozef Króner. Vianočná klasika, ktorú na televíznych obrazovkách opakujú rok čo rok a my si ju stále radi pozrieme. No ani textová verzia Rysavej jalovice od Martina Kukučína nie je o nič „nudnejšia“ ako tá filmová, ktorú dôverne poznáme. Lebo aj pri tej najlepšej filmovej adaptácii, žiaľ, vždy o niečo prídeme. Preto je dobré z času na čas siahnuť aj po knihe. A v prípade Rysavej jalovice sa rozhodne nudiť nebudete. :-)

„Aj oldomáš ste si vypili, však?“ Susedia neochotne prisviedčali mu: „Vypili, vypili.“ „A musel byť hodný, keď vám i jalovicu ukradnúť mohli. Teraz si ju hľadajte. Štyria Pucovci ju na kolíkoch niesli.“ A pán mešťan smial sa na susedoch. V Krtovi zovrela žlč, i kričí za ním: „Ty si veru Pucovec!“ (Rysavá jalovica)

 

Pavol Országh Hviezdoslav: Ežo Vlkolinský

 

Priznajme si, Hviezdoslavovej literatúry sa každý z nás tak trošku desí. Odrádza nás možno fakt, že píše vo veršoch, ale čítať takýto typ literatúry vôbec nemusí byť až také hrozné, ako si predstavujeme. Príbeh Eža Vlkolinského v sebe ukrýva veľa pravdy a je aktuálny aj v dnešných časoch. Síce už necestujeme na vozoch ťahaných koňmi a neobliekame si kroje (ak, samozrejme, nie ste členom folklórneho súboru), ale urobiť si malý výlet do doby, ktorú sme nezažili a poznáme ju maximálne z rozprávania starých rodičov, určite nezaškodí.

Každý rodič má voči svojim deťom isté očakávania, ktoré ak nie sú naplnené, často prichádza smútok, sklamanie, či až odmietnutie. Voľba, či poslúchnuť svojich rodičov alebo ísť za hlasom svojho srdca, býva veľmi ťažká a bolestná. Všetko však dokáže vyriešiť láska... :-)

„Nuž stojí: rozumní čo pokazia, napravia často deti nevinné; hej, ony poslovia sú z neba... Tak, čo rozdvojilo s Bohom človeka, hen v raji: tu, hľa, šťastne spojilo so synom matku – šumné jabĺčko.“ (Ežo Vlkolinský)

Janka Grušková

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Unipo Press

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre