Späť k starej tvorbe

Oplatí sa nám dnes sledovať staré filmy? Koľkí z vás si do svojho filmového repertoáru pridávajú aj staršie klasické snímky, na ktoré už dnes poväčšine sadá prach a rozsiahle filmové publikum ich už len zriedkakedy oprašuje? Kinematografia nám ponúka nespočetne veľa kvalitných snímok, ktoré by nemali byť nikdy zabudnuté. Mnoho divákov sa pri ich sledovaní nudí, lebo vraj nie sú dynamické a ich vizualizácia je chabá. Krása staršej kinematografickej tvorby nespočíva v technickom spracovaní filmov (ktoré bolo na svoju dobu značne kvalitné), ale v schopnosti podať divákovi príbeh a v jednoduchosti ponúknuť publiku umelecký zážitok. Aj dnes tieto kúsky vedia zaujať a zatlačiť diváka hlbšie do kresla, čo sa stále darí aj titulu 12 rozhnevaných mužov z roku 1957.

Tento výplod americkej kinematografie vznikol na základe rovnomennej divadelnej hry od Reginalda Rosea. Na stránke ČSFD sa film umiestnil v rebríčku najlepších filmov na deviatom mieste. Príbeh hovorí o dvanástich porotcoch, ktorí majú rozhodnúť o vine alebo nevine chlapca obvineného z vraždy svojho otca. Deväťdesiatšesť minút dlhý snímok sa takmer celý čas odohráva v jednej miestnosti. Zvrat v príbehu prichádza, keď jediný z dvanástky hlasuje za nevinu obžalovaného chlapca.

 

Výkrik v dave pokúšajúci sa preukázať nevinu mladíka vychádza z hrdla klasika svojej doby, Henryho Fondu, známeho predovšetkým z úspešného westernu Vtedy na západe z roku 1968 od Sergia Leoneho. Ako on, tak aj zvyšok obsadenia sú herci disponujúci výrazným hereckým talentom, vďaka ktorému sa vo filme správajú natoľko nenútene a prirodzene, až film pôsobí ako záznam skutočného procesu so skutočnými porotcami. Za zmienku stojí aj československý herec Jiří Voskovec, ktorý hral porotcu číslo jedenásť.

 

Viac ako hodinu a pol trvajúci príbeh drží diváka v neznalosti odpovede na otázku, či sa tomuto individualistovi podarí správne argumentovať v prospech neviny obžalovaného a ovplyvniť hlboko zakorenené presvedčenie zvyšku poroty o vine chlapca alebo nie. A to je podstata tohto titulu. Nebolo potrebné míňať rozpočet na kulisy, prenájom mnohých lokácií a ani na komparz, stačila iba dvanástka rozhnevaných hercov uzavretá do jednej miestnosti, ich individuálne osobnosti a názory, ktoré si navzájom protirečili. A skvelý film je na svete.

Cieľom snímky nie je dokázať, či chlapec vraždu, z ktorej ho obvinili, spáchal alebo nie. Srdcom filmu je scenáristická precíznosť, dômyselné zobrazenie jednotlivých postáv, ich názorov a následné obhajovanie. Komunikácia medzi postavami nestagnuje, každá chvíľka ticha je vyplnená rôznymi prehovormi a monológmi, ktoré síce sem-tam odbočia od hlavnej témy príbehu, no na kvalite filmu len pridávajú. Pozorný divák sa po čase sledovania cíti, akoby sa on sám nachádzal v miestnosti medzi dvanástkou, a na zvýšenie pulzu netreba dynamiku kamery alebo akčné scény, stačí len pozorne počúvať. Pri rozoberaní prípadu postavami si naň môže každý urobiť svoj vlastný názor a s vývojom filmu sledovať, ako sa tento názor upevňuje alebo naopak, radikálne mení.

 

Nielen moderné blockbustery musia byť zdrojom umeleckého zážitku, ktoré nám kinematografia poskytuje. Netreba zabúdať na tituly, z ktorých sa dnešné filmy odvodzujú a vďaka ktorým filmová tvorba v povedomí verejnosti rástla. 12 rozhnevaných mužov medzi ne patrí a jednoznačne by táto snímka nemala byť zabudnutá. Oprášte ju aj vy a s názormi na ňu sa vkomentároch môžete podeliť aj s redakciou Unipo Press.

 

Marcel Kušnír

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Unipo Press

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre