Steven Wilson – Hand. Cannot. Erase.

Nahrať dobrý album je ťažké. Nahrať dobrý album po troch dobrých albumoch je nemožné. Britský hudobník Steven Wilson však porušuje všetky nepísané zákony a doslova „chrlí“ jeden dobrý album za druhým.

 

Nie je to inak ani pri jeho novinke Hand. Cannot. Erase. Frontman skupiny Porcupine Tree už v poradí štvrtým sólovým albumom dokazuje, že je právom na výslní progresívneho rocku. Samozrejme, že môj sluch pri niektorých skladbách protestuje a núti ma niektorú pieseň preskočiť, ale to sa dá veľmi ľahko pripísať môjmu subjektívnemu názoru. Takýmto príkladom je napríklad tretia pieseň Perfect Life. Aj napriek všetkej mojej snahe nedokážem nájsť na tejto skladbe výrazné pozitíva. Na počúvanie je síce príjemná a neruší, ale tým sa jej význam pre mňa končí. Pieseň sa nesie v baladickom duchu a každú chvíľu čakám, že príde nejaký tvrdý riff, nič také sa však nekoná. To sa ale, našťastie, nedá povedať o skladbe Three Years Older. Tiež je to síce balada, ale v druhej polovici skladby nastane zvrat (no konečne!) a pravý stopercentný rock sa začne striedať s tvrdými metalovými riffmi. Podobne sú ladené aj ostatné piesne; progresívne skladby AncestralHome Invasion, minimalistická, ale silná Transience či inštrumentálna skladba s prekvapivým záverom pod názvom Regret#9. V každej jednej minúte albumu počuť klasický rukopis Stevena Wilsona.

 

Oživenie či skôr vybočenie z nasadeného tempa prichádza v podobe skladby Routine, v ktorej si Steven zaspieval duet s izraelskou speváčkou Ninet Tayeb. Táto skladba do istej miery „nepasuje“ k ostatným na albume, a to nielen tým, že ide o duet. Nechcem však veľa prezrádzať...

Malým prekvapením je aj druhá skladba s rovnomenným názvom ako album, teda Hand. Cannot. Erase. Táto chytľavá popová skladba najmä po hudobnej stránke neladí so zvyškom albumu, no aj tak dokonale zapadá do celkového konceptu svojou atmosférou a je dôkazom toho, že Wilson je všestranný hudobník, ktorý dokáže pracovať s rôznymi štýlmi a žánrami.

Nový Wilsonov album možno označiť za rekapituláciu celej jeho doterajšej tvorby. Je na ňom všetko, čím sa Steven Wilson prezentoval v minulosti, a to balady, popovo ladené skladby, „romantické“ klavírne pasáže, ale nechýba ani tvrdý wilsonovský metal.

Novinkou oproti jeho predchádzajúcim albumom je príbeh. Naratív bol v nižšej miere prítomný aj pri jeho minulých albumoch, tentoraz je však na ňom založený celý album. Príbeh mladej ženy, ktorá z neznámych príčin zomrie vo svojom byte a vyše dvoch rokov si na ňu nik nespomenie (a ani ju nik nenájde) je dostatočne silný na to, aby toto Wilsonovo veľdielo sprevádzal. Navyše, je založený na skutočnej udalosti.

 

Ak teda budete unavení z „presladených“ piesní v rádiách, určite odporúčam siahnuť po tomto albume. Je spojením viacerých štýlov a žánrov, kvalitnej hudby, vokálov a zaujímavého vizuálu. Steven Wilson je jednoznačne zárukou kvality. Nebojte sa experimentovať a vyskúšať niečo nové, čo ste doteraz nepočúvali. Na to, aby ste si tento album obľúbili, nemusíte byť fanúšikmi progresívnej hudby. :-)

 

Jana Grušková

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Unipo Press

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre