The Fratellis: Konečne sami sebou

Už je to dávno, čo som naposledy počúvala hudbu škótskych rockerov The Fratellis. Myslím, že to bolo ešte v roku 2013, keď vydali album We Need Medicine. Ten album nebol najlepší, nebol ani vyslovene zlý, ale bol to jeden z tých albumov, ktoré vo vás nezanechajú žiadny dojem a čoskoro aj zabudnete na to, že ste ich vôbec počuli. A to je to najhoršie, čo sa môže kapele stať...

Niečo podobné sa stalo aj mne. The Fratellis som mala rada, patrili k mojim obľúbeným kapelám, ale po vypočutí albumu som naň hneď zabudla, zabudla som na nich ako kapelu, zabudla som, že vôbec existujú. Predpokladala som, že aj keby vydali niečo nové, bude sa to niesť v podobnom duchu ako predchádzajúce albumy, a prestala som sledovať ich tvorbu. Nedávno sa ku mne však dostal ich nový album s názvom Eyes Wide, Tongue Tied. Nemala som veľké ani malé očakávania, pravdupovediac, nemala som žiadne očakávania. Ich nový album ma však zvalcoval ako parná lokomotíva a ešte dlhé hodiny som sa z toho nemohla spamätať. Áno, The Fratellis sú späť!

 

Bratia Fratelliovci (nie, nie sú to bratia, iba všetci vystupujú pod rovnakým priezviskom Fratelli) to rozbalili so všetkým, čo k tomu patrí. S melódiami, tvrdým rockom, fratelliovskou hravosťou a so všetkou pompéznosťou, ktorá bola typická pre ich predchádzajúce albumy. Vždy som mala pocit, že skladajú podľa rovnakého kľúča, všetky ich skladby boli chytľavé, tvrdé, úderné, melodické, boli v nich navrstvené zvuky rôznych nástrojov, gitár, klavírov, trúb a neviem, čoho ďalšieho. Až to bolo niekedy poriadne preexponované. Žiadna „romantika“ by sa v minulosti na ich album nedostala. Teraz je však konečne všetko inak.

The Fratellis sa nezmenili úplne, zmenili iba to, čo už bolo staré a otrepané. Pri minulých albumoch veľmi „tlačili na pílu“, album zaplnili iba rezkými skladbami, nedovolili by si vydať nič, čo bolo jednoducho iné a nesedelo s ostatnými skladbami. Poslucháč nemal čas na oddych, stále sa naňho valili nové a nové melódie, lavíny zvukov, nástrojov, vokálov a to by asi prestalo baviť po nejakom čase každého. Možno to robili zo strachu, že ich album nebude úspešný, možno sa obávali, že ich fanúšikovia by nič iné ako typický Fratellis neprijali. A možno si iba mysleli, že nedokážu skladať nič iné ako skladby typu Chelsea Dagger, ktorú určite poznáte, ak vás aspoň okrajovo zaujíma hokej. Dá sa povedať, že ich táto skladba preslávila, veď aj ja som sa k tvorbe The Fratellis dostala tak, že som pieseň Chelsea Dagger počula na hokejovom zápase.

Samozrejme, že s takýmto typom skladieb sa stretneme aj na novom albume. The Fratellis však konečne začali skladať aj úplne nové prototypy piesní, ktoré doposiaľ v ich tvorbe neboli. Napríklad úvodná skladba Me and The Devil; pieseň s typickým wilsonovským začiatkom, ktorá je dôkazom toho, že The Fratellis pristúpili k skladaniu piesní inak, zároveň si však zachovali svoj klasický rukopis; či pieseň Impostors (Little by Little) s country nádychom (asi ich ovplyvnilo americké turné :-)). Po nich nasleduje typická „fratelliovská“ festivalová „vypaľovačka“ Baby Don´t You Lie To Me!, v podobe baladickej piesne Desperate Guy prichádza vytúžený oddych, musím však spomenúť, že táto skladba sa dosť nápadne ponáša na už spomínanú Impostors (Little by Little). Ale, ako sa hovorí, aj majster tesár sa utne a mne podobnosť týchto dvoch skladieb nijako neprekáža, lebo každá so sebou prináša niečo nové.

 

Aj balady Slow či Moonshine sú dôkazom toho, že The Fratellis si zachovali svoju tvár, zároveň však priniesli niečo, čo v ich tvorbe doteraz nebolo. Takéto balady v podaní škótskych rockerov počujem po prvýkrát. Nepatria síce k najlepším piesňam na albume, sú však príjemné a ľahké na počúvanie. Uvarte si k nim šálku dobrého čaju alebo kávy a dokonale zrelaxujete. Alebo si nájdite tanečného partnera a zatancujte si „slaďáčik“. :-)

Aj piesne Rosanna, Thief, Medusa In Chains či Down The Road And Back... Again... poukazujú na to, že The Fratellis už nie sú tí „sladkí chlapci“ s polonahými pin-up dievčatami na coveroch albumov a singlov (našťastie, tento ich imidž som neznášala), energia a temperament však v ich piesňach naďalej ostali. Už dospeli, ale stále sú to tí starí dobrí rebeli. Pôsobia však trocha serióznejšie ako v minulosti. Do ich starých a ošúchaných plachiet zavial nový vietor a dokázali, že majú svetu stále čo povedať.

Slová na záver sú zbytočné. Nestrácajme čas a poďme tancovať. Veď skúškové je už v plnom prúde a takéto rozptýlenie príde vhod. Ak momentálne nemáte pri sebe tanečného partnera, nezúfajte, ani ja nemám, sedí pri mne akurát nadrozmerný plyšový medveď. Ale to nevadí, beriem do tanca aj jeho. Tak, hor sa tancovať!

 

Janka Grušková

 

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Unipo Press

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre