A vraj vzťahy na diaľku sú komplikované

Spolužiak a partner v jednom? Je to vôbec reálne? A čo ak sa k tomu pridá ešte vzdialenosť takmer 75 km? Nie je to síce ani rok, čo sme s Marcelom spolu, ale všetko má svoje plusy aj mínusy. V niektorých sa možno nájdete aj vy. :-)

 

1. Sme spolu v triede

Spolužiaci nás už poznajú ako nerozlučnú dvojku. Ak nepríde do školy jeden z nás, pýtajú sa okamžite na toho druhého. Po prípadnej absencii si vysvetlíme obsah, to, čo sme zmeškali (ak dávame vôbec pozor na prednáške). Posielame si navzájom materiály a niekedy sa dokážeme spolu aj učiť.

 

2. Vzdialenosť

V prípade hádky či prerušenia kontaktov je vzdialenosť najideálnejším spôsobom „oddelenia“. Máte istotu, že tomu druhému sa určite nebude chcieť cestovať takú diaľku, aby sa s vami zmieril.

 

3. Kontaktujeme sa cez internet

Chvalabohu za tieto skvelé technické vymoženosti. Facebook, WhatsApp a hlavne Skype napomáhajú udržať vzťah. Určite efektívnejší spôsob kontaktovania ako v minulosti pomocou listov. Vyskúšala som však aj to. Až na tie poplatky na pošte je to skvelý pocit, keď sa vám v schránke objaví obyčajný list.

 

4. Internát je naše útočisko

Neviem si predstaviť, že by som musela každé ráno a každý večer cestovať vlakom či autobusom takmer 2 hodiny. Internát je miesto, kde sa môžeme pokojne porozprávať, pozrieť si nejaký seriál, najesť sa alebo hodiny pozerať do steny a rozprávať sa pri tom. Hlavne, že sme spolu.

 

5. Spoznávame navzájom svoje rodiská

Moje pobyty na východe a Marcelove na západe (ako on hovorí) nám prinesú vždy niečo nové. Nové miesta a ľudí. Neverila som, že medzi Prešovom a Spišskou Novou Vsou dokážu byť veľké rozdiely medzi ľuďmi. Opak je však niekedy pravdou.

 

6. Komunikujeme svojím nárečím

„Made in Spiš“ verzus Šariš. Sú to niekedy nepatrné rozdiely, ktoré si vysvetlíme navzájom a smejeme sa na nich. Východné Slovensko je malé, no stále v komunikácii cítiť patričné rozdiely. Niekedy to u mňa zájde k totálnemu zmiešaniu nárečí.

 

To je síce všetko pekné, ale nie každý vzťah je dokonalý bez hádok a ticha. Preto tu mám pre vás aj mínusy takéhoto vzťahu.

 

1. Sme spolu v triede

To je presne ten moment, keď sa pohádate v pondelok, ale domov idete až vo štvrtok. A vždy ho/ju máte na očiach. Niekedy by som chcela byť sama alebo mimo neho, no, bohužiaľ, nie je to možné.

 

2. Vzdialenosť

Vďaka vysokej škole sa učíme v našom prípade len 4 dni. Vo štvrtok poobede cestujem domov. Viem, že sa s Marcelom neuvidíme ďalšie 3 dni vôbec. Ak by som ho aj chcela vidieť, je to časovo, ale aj finančne náročné, ak cestujem autobusom. A to je pred nami ešte dlhé leto.

 

3. Kontaktujeme sa cez internet

Búrka, nečakané opravy, výpadky elektrického prúdu. To znamená žiadne wi-fi – žiaden rozhovor. A povedzme si pravdu, kto bude míňať peniaze na rozhovor cez telefón, keď to všetko môže mať zadarmo?

 

4. Internát je naše útočisko

Žiadna internátna izba nie je pre jednu osobu. Preto je potrebné si všímať, či spolubývajúca nemá problém s tým, že som sa nevrátila sama. Neviem, aké by to bolo, ak by nás na izbe bolo viac.

 

5. Spoznávame navzájom svoje rodiská

Zmätok z mien. Môj najčastejší problém. Ľudia dostanú také mená, aké v Prešove vôbec nenájdem. Čo je asi takým trapasom, ako keď hovorím o ľuďoch, ktorých nepozná ani len Marcel.

 

6. Komunikujeme svojím nárečím

Áno, je skvelé, že dodržiavame nárečie našich predkov, ale niekedy Marcelovi fakt nerozumiem. Niekedy viackrát povie jedno slovo a ja stále potrebujem slovenský preklad. Z niektorých slov sa dokonca smejem. On sa smeje z našej žinky (špongia). Jazyk dokáže byť aj dobrá bariéra medzi ľuďmi.

 

Problémov, ale aj potešení dokáže byť veľa. Môžem byť nahnevaná akokoľvek chcem, keď počujem Marcelovo povestné: „Ale veď ja ťa mám rád,“ musím sa usmiať. :D Je to niekedy komplikované v takom vzťahu, no o to zaujímavejšie. Navyše, ak pracujete ešte aj v rovnakej redakcii. :-)

 

Iva Tomečková

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Unipo Press

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre