Diagnóza: Servítková kleptománia

Farebné, kvietkované, veľkonočné s kuriatkami, kačičkami, sliepočkami, vajíčkami, bodkované či bez bodiek, vianočné s darčekmi, stromčekom, hviezdičkami, imelom či zasneženým domčekom, prúžkované, so zvieratkami, s rozprávkovými postavičkami, halloweenske, s rôznymi ornamentmi, srdiečkové... Fuu, už mi došiel dych. Viete, o čom hovorím? Áno, o servítkach. :-)

 

Zbieranie servítok sa týkalo najmä nás, dievčat. Začalo sa to jedným či dvoma peknými kúskami, ale potom sme ich chceli mať stále viac, viac a viac. Otravovali sme naše mamy, tety, babky, krstné mamy, kamarátky, mamy našich kamarátok, aby nám stále nejaké pekné a nové servítky odložili. Aspoň v mojom prípade to tak bolo. Nazbierala som ich dosť, ale keď som vyrástla z dievčenských sukničiek, odsúdila som túto zberateľskú záľubu ako socialistický prežitok. Servítky som vložila do škatule, škatuľu zalepila a odložila kdesi hlboko do skrine so zimnými kabátmi. Na vyhodenie som nemala odvahu.

Prešlo niekoľko rokov a ja som na škatuľu so servítkami úplne zabudla. Našla som ju až náhodne, pri upratovaní. So záujmom som si začala všetky servítky prezerať a uvedomila som si (aj keď to možno znie smiešne), že každá zo servítok má svoj príbeh. Každá z nich predstavovala spomienku na človeka, od ktorého som ju dostala. Veru, vyskočilo mi aj zopár slzičiek. Spomenula som si na ľudí, ktorí tu už nie sú, na svoju úžasnú starú mamu, na kamarátky a spolužiačky, ktoré za štúdiom či prácou odišli do iných miest a naše cesty sa rozišli. Zrazu som bola sama sebe vďačná, že som túto škatuľu pred rokmi nevyhodila.

Nasledovala ale otázka, čo s tým. Uložím ich naspäť do škatule, raz za rok ich vytiahnem a pospomínam? Nie, to by som svojim servítkam predsa neurobila. Zopár dlhých rokov na mňa statočne čakali a ja ich odložím naspäť do škatule? To veru nie! Rozhodla som sa, že svoju zberateľskú činnosť znova obnovím a zoženiem väčšiu škatuľu. A možno aj dve. No a čo, že už mám po 20-tke. Na zbieranie servítok predsa nie je nikdy neskoro. :-)

Raz v škole moja spolužiačka vytiahla z tašky rožok zabalený v nádhernej halloweenskej servítke. Moje srdce pri pohľade na zničenú a umastenú servítku horko zaplakalo, povedala som si, aké barbarstvo, baliť jedlo do servítok. A ešte farebných! Tak som ju poprosila, aby mi na druhý deň jednu doniesla.

Zase som začala všetkých otravovať s prosbou, či doma náhodou nemajú niečo do mojej zbierky. Niektorí moju záľubu veľmi nepochopili, iných to zase natoľko pohltilo, že v snahe pomôcť mi začali oslovovať aj svojich známych s tou istou prosbou. Za krátky čas sa moja zbierka zdvojnásobila, ale potom nastal zasa útlm. Áno, už som nemala koho osloviť.

 

Ale moja vášeň tým nepohasla. Naopak, stále sa mi málilo a stále som chcela nové a nové servítky. Istý čas sa to dalo riešiť nakupovaním nových balíčkov, ale bolo jasné, že to donekonečna takto nepôjde. Po prvé, nebola to lacná záležitosť, a po druhé, mať doma 30 kusov servítok z každého druhu nebola tiež žiadna sláva. To by som nemusela vymeniť iba škatuľu, ale rovno celý dom.

Môj dopyt po nových servítkach rýchlo rástol, a tak som začala... kradnúť. No, nie kradnúť v pravom zmysle slova. Začala som si servítky brať z osláv, svadieb, kaviarní, hotelov či reštaurácií. Najprv som sa cítila trápne a servítku som sa pokúšala rýchlo schovať do tašky, aby nikto nevidel, že som si ju vzala. Ale po nejakom čase mi to pripadalo ako úplne prirodzená vec, zobrala som si všetky servítky, ktoré boli na stole, a vôbec mi pri tom nevadili zvláštne pohľady čašníkov či ľudí sediacich okolo. Nie, jedna servítka mi predsa nemohla stačiť. Čo keď raz stretnem takého istého „servítkového fanatika“, ako som ja? Budem si s ním môcť servítky vymeniť. Ale nebola to iba bezhlavá túžba vlastniť čo najväčšie množstvo servítok, čo ma nútila k takému zúfalému kroku zobrať všetko, čo sa dá. Servítky boli (zasa raz) spomienkami na miesta, ktoré som navštívila, a na ľudí, ktorí tam so mnou boli.

Neašpirujem na prvenstvo v Guinnessovej knihe rekordov. Servítky chcem iba zbierať, prezerať a tešiť sa z nich, ako keď si pozeráme staré fotografie. Svojou záľubou sa mi už podarilo niekoľkých ľudí „nakaziť“ a verím, že inšpirujem aj vás. :-)

 

Janka Grušková

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Unipo Press

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre