JoyMotion – Cesta tam a spať

- prvá časť -

 

O úspechu kreatívneho kvarteta z JoyMotion sa toho popísalo a povedalo veľa. Nemalá reprezentácia Slovenska nenechala na pokoji žiadne lokálne médiá, dokonca ani mnohé veľké médiá. JoyMotion investovalo svoj čas a svoje zručnosti do celosvetovej súťaže s názvom 48 Film Project21. februára tohto roku cestovala štvorica filmárov do Hollywoodu, kde prevzala cenu v kategórii „People's Choice“ za svoj krátky film Missing Memories. O „hollywoodskej horúčke“ JoyMotion vedia preto mnohí, no takmer nikto nevie o tom, čo všetko zažili cestou. „Cestu tam a späť“ pre časopis Unipo Press detailne rekonštruuje Gabriel Horváth z JoyMotion.

Pár dní pred Vianocami ľudia prežívajú už tradičný zhon. Poznáme to všetci – jedlo na stôl, darčeky pod stromček, dohodnutie rodinných návštev a podobne. Zoskupenie JoyMotion prežívalo podobne veľký, no úplne odlišný typ zhonu.

Šesť dní pred Štedrým dňom si štvorica partnerov a priateľov povedala, že sa zapojí do projektu 48 Film Project – do celosvetovej súťaže amatérskych filmov. Na otázku, prečo sa JoyMotion do tohto projektu odhodlalo zapojiť, odpovedá Gabriel Horváth, scenárista a režisér filmu Missing Memories (s ktorým JoyMotion nakoniec vystúpilo až v Hollywoode): „Nechceli sme zostať len pri tvorbe videí z rôznych akcií, ale chceli sme začať vyrábať aj vlastné, kreatívnejšie filmové produkty a táto súťaž bola dobrou príležitosťou.“

Podmienky mladí Slováci zvládli. Za štyridsaťosem hodín stihli vymyslieť, napísať, dramaturgicky ošetriť, vyprodukovať a postprodukčne dokončiť film so spomínaným názvom Missing Memories. Nielen to. JoyMotion vyhrali v kategórii People's Choice. Gabriel dodáva, že takýto úspech nečakali, no potešilo ich, že vyhrali práve v kategórii, ktorá odzrkadľuje divácke preferencie.

Prišla pozvánka z Hollywoodu, kde malo JoyMotion prevziať cenu. Gabriel Horváth, Ondrej Martinkovič, Jakub Červeňák a Michaela Kučmová si zrazu museli poradiť s prichádzajúcim problémom – s financovaním cesty do Spojených štátov. Malý filmový štáb musel peniaze vyzbierať od subjektov, ktorí tým chceli film podporiť a umožniť tak JoyMotion cestu za úspechom.

 

S Gabrielom sedím v prešovskej kaviarni a postupne od neho získavam úlomky spomienok na dobrodružnú cestu do Los Angeles. Usaďte sa. Vyrážame z východu Slovenska až na západné pobrežie Severnej Ameriky.

Prešli takmer dva mesiace a nadišiel „oscarový február“. Atraktívne, však? Partia neznámych autorov veľmi dobrého filmu (nakoniec, ocenilo ho predsa publikum poskladané z celého sveta) sa do Hollywoodu dostane v deň  odovzdávania najvyššieho filmového ocenenia – Oscarov. Ale vráťme sa ešte na chvíľu späť do Prešova.

„Pred domom auto zastavilo okolo deviatej večer 21. februára 2015. Nastúpil som a spoločne sme išli vyzdvihnúť posledného člena štábu z Popradu. Auto nás odviezlo až do Viedne. Asi päťhodinová cesta prebehla bez zaujímavosti, s tmou za oknami automobilu. Akoby sme všetci vstrebávali eufóriu a uvedomovali si, že cestujeme do Hollywoodu.“

Tvorcovia filmu prichádzajú do Viedne v časovom predstihu. Vybavujú všetky formálne záležitosti okolo letu do Los Angeles. Ako správni turisti a nováčikovia v leteckej doprave si Gabriel, Ondrej, Jakub a Michaela zbalili priveľa jedla do lietadla. Veď v lietadle bez reštaurácie mali stráviť dvanásť hodín. A na to sa treba dostatočne pripraviť. S tým však pri letiskovej kontrole nepochodili.

„Po kontrole batožiny sme zistili, že sme mali zbaleného priveľa jedla a do lietadla ho jednoducho vziať nemôžeme,“ skonštatoval so smiechom Gabriel a dodal, že si nakoniec museli na letisku urobiť spoločné raňajky.

„Videli sme tam sedieť aj človeka, ktorý si nabíjal vo vestibule mobilný telefón a očividne tiež čakal na nejaký svoj let. Zastavili sme sa pri ňom, po anglicky sme mu vysvetlili náš malý omyl a zanechali sme mu asi dve bagety.“ Aj nevedomosť pravidiel môže vyprodukovať takýto solidárny úkon, ktorý slovenská štvorica vygenerovala ako prvú možnosť.

Dopíjame druhú šálku kávy a spytujem sa Gabriela, čo bolo ďalej. Nasledoval už len prostý nástup do lietadla?

„Ale kdeže, stal sa nám ďalší vtipný incident. Ešte pred nástupom do lietadla musíš prejsť ešte jednou kontrolou batožiny so skenovaním obsahu. Museli sme dať dole všetko možné ako opasok, sveter, kovové veci, kľúče, a tak ďalej. Prešli sme cez detektor kovov a kontrola zistila, že Kubo si nechal v peňaženke malý nôž. Tak ho tam celého prehľadali a nožík mu nakoniec zhabali.“

Úsmevné. Gabriel sa oproti mne celý čas usmieva a spoločne dôjdeme k záveru, že nielen odovzdávanie cien v Hollywoode, ale aj cesta tam bola veľmi silným zážitkom, ktorý sa vryl hlboko do pamäte.

Ako každý, kto prvý raz sedí v lietadle, aj Gabriel ako prvé spomína štartovanie lietadla, ktoré opísal ako „opretie o sedadlo“. Hollywood sa blíži a Gabriel opisuje nielen hluk v kabíne, ktorý neutlmili ani slúchadlá, ale aj prirodzený strach z rozpadu lietadla. Nuž, v tomto len prikyvujem a predstavujem si, aké by to mohlo byť letieť do vzdialeného Los Angeles. Možno pri ich ďalšom úspechu.

Čo ďalšie dlhé hodiny letu? – pýtam sa Gabriela, ktorého tak vytrhávam z vlastných myšlienok. Po zamyslení mi približuje neustále premávanie sa stewardov a letušiek v uličke lietadla: „Začali sme si z vozíkov okoloidúcich letušiek a stewardov objednávať rôzne nápoje, vrátane bieleho vína, ktoré sme počas letu s Miškou ochutnávali. Vieš, bolo to vlastne v cene letenky, takže sme sa to snažili využiť. Zopárkrát.“ Odsúvame na chvíľu nabok poznámky a spoločne sa smejeme pri tomto nechcenom formovaní prototypu človeka z východu Slovenska.

Cesta v lietadle ubiehala pomaly a dočasní Američania po čase vystupujú v New Yorku asi o štrnástej poobede nasledujúceho dňa po štarte z Prešova. Gabriel popri tomto zaznamenávaní humorne hodnotí aj posun času: „Konečne som cestoval v čase.“

„Po vystúpení sme mali prejsť ďalšou kontrolou pred nasledujúcim letom. Nepamätám si prečo, ale jednoducho nám ruky pretreli handričkami, čím zrejme kontrolovali nejakú chorobu. Handričku potom prikladali k nejakému testovaciemu papieriku, aspoň myslím. Pri skenovaní príručnej batožiny neskôr opäť zastavili Kuba (a máme  hlavného hrdinu cesty) a odviedli ho niekam nabok. Z diaľky sme videli, že ten proces s handričkou na ňom zopakovali.“ Ihneď Gabriela prerušujem, lebo ma zaujíma, či sa o Kuba nebáli, že tam možno zostane a pôjdu nakoniec do Hollywoodu len traja. Zdravo, pozitívne naladený mladý človek, akým Gabriel je, hovorí o skupinovom smiechu, že obeťou je zas Kubo, tak ako vo Viedni.

To by už hádam mohlo stačiť, domnievam sa. Už to bude len jednoduchý let priamo na odovzdávanie cien. Ale, zas som na omyle. Gabriel sa rozpomenul, ako si celá skupina išla nakúpiť jedlo a vodu a šli spoločne hľadať východ, kde malo byť ich lietadlo. „Neviem prečo, ale na lístku sme mali napísané iné číslo, než sme mali mať. Prišli sme k východu a tam bol len osamotený upratovač, ktorý vôbec nevedel po anglicky a odhadli sme ho na Hispánca či Mexičana.“ Celý príbeh je veľmi energický a humorný, a tak netrpezlivo čakám, čo bude nasledovať. Po tomto omyle hľadali správne navigovanie u kompetentného informátora na letisku. Ten im povedal, že lietadlo má odlet o desať minút a správny východ je na druhom konci letiska. Úplne dokážem rekonštruovať frustráciu, ktorú museli mladí filmári pociťovať. „Ihneď nám bol privolaný vozík na batožinu a ten nás odviezol takmer až k tomu správnemu východu.“ Nakoniec všetko dobre dopadlo a už to teraz naozaj vyzerá len na nástup a odlet.

Gabriel krúti hlavou a usmieva sa: „Ani zďaleka,“ hovorí. „Prišli ďalšie problémy. Kontrolovali nám lístky. Všetci sme ich mali v poriadku, okrem Mišky. Chýbali jej na lístku údaje o mieste, kde mala sedieť, alebo niečo podobné. Letisko to riešilo promptne, ale aj tak sme museli čakať, kým sa na lístok nedopísalo miesto a mohli  sme si končene sadnúť a vydýchnuť.“

Teraz už s pánmi a dámou z JoyMotion sedíme v lietadle z New Yorku do Los Angeles. Prichádza posledných šesť hodín úmorného cestovania. „Konečne som sedel pri okne a pozeral som sa na oblaky.“ Jasné, takto by som si svoju prvú cestu lietadlom predstavoval aj ja.

Gabriel si mohol užiť výhľad na nádherne osvetlené mesto, pretože lietadlo pristávalo okolo ôsmej hodiny večer. Po vystúpení sa všetci štyria cestovatelia vydali po svoju batožinu. Tam ich opäť čakalo prekvapenie. „Batožina postupne vypadávala na posuvný pás. Miška s Ondrom našli svoju batožinu takmer ihneď a my s Kubom sme čakali a čakali.“ Takmer neverím Gabrielovmu svedectvu. Aby to ozaj bolo až také prediktabilné, filmové? Ozaj sa ich batožina niekde stratila? Gabriel hneď pokračuje: „Išli sme zisťovať na informácie, kde je naša batožina. Pani to ihneď zadala do počítača a oznámila nám, že naša batožina je v inom lietadle.“ To už muselo byť priveľa na naštrbené emócie družiny z tejto ich (miestami frustrujúcej) cesty. Unavení i nadšení z konca cesty Gabriel a (opäť) Kubo zostali znechutene a nervózne postávať. Našťastie, lietadlo s ich batožinou malo pristávať o necelé dve hodiny.

„Dve hodiny sme sedeli blízko východu, kde malo lietadlo pristáť, a čakali sme na našu batožinu.“ Prerušujem Gabrielov prehovor a chcem vedieť, či mali v batožine okrem oblečenia niečo finančne alebo emočne cenné. Ubezpečuje ma však, že by si len rýchlo museli nakúpiť nové oblečenie, nič viac.

Pár minút oddychu od toľkých emócii, ktoré vrcholia, by sa nám teraz viac ako hodilo.

Počas čakania na batožinu prišlo konečne niečo, čo sa dá opísať ako veľmi príjemný zážitok. V hlavnej úlohe opäť Kubo, ku ktorému si prisadol Billy Boyd, predstaviteľ Pippina z Pána Prsteňov a interpret titulnej skladby k poslednej časti Hobbita.

Takto tematicky skupina dobrodruhov dorazila. S Gabrielom odchádzame neskoro večer z kaviarne. Podávam mu ruku a dohadujem si s ním ďalšie stretnutie, na ktorom príbeh dokončí a dozviem sa tak zvyšok fascinujúceho zážitku.

 

Pavol Kušnír 

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Unipo Press

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre