TO JE ŽIVOT, NAPÍSALA #2: S topánkou v ruke a nohami na pleciach

Na začiatok jedna dobrá rada nad zlato. Pri najbližšom výlete kamkoľvek von vezmite radšej nohy na plecia. Je to bezpečnejšie a vyhnete sa tak nepríjemnostiam.

Ešte si možno pamätáte na článok, v ktorom som písala o trendoch zo sveta internetových „labutí". Alebo na článok, v ktorom som sa s vami podelila o svoje skúsenosti s cvičením. Tak teraz som na istý čas „dozumbovala“ či „dojumpingovala“. Stalo sa totiž to, o čom som si donedávna vravela, že sa mne stať určite nemôže.

Je víkend a hoci sa už zvečerieva, pekné počasie vás láka niečo podniknúť. Na túry do hôr ani romantické prechádzky po zamrznutom jazere dnes nemáte náladu, preto sa rozhodnete ísť radšej do mesta za zábavou. Nahodené, navoňavkované, s čerstvo nalakovanými nechtami, rúžom na perách a na dvadsaťcentimetrových „štekliach“ sa vydávate v ústrety mestskému nočnému životu. Dalo by sa predpokladať, že vysoké topánky vám spôsobia problémy pri chôdzi po „kvalitne“ vydláždenom chodníku. No ale čo v prípade, keď má tento príbeh iný scenár?

 

Večer sa teda namiesto zábavy vyberáte na nákup potravín, ako sa hovorí, „len tak ako ste“ a obutú máte pohodlnú obuv. Čo zlé by sa mohlo stať? Napríklad to, čo sa stalo pred pár dňami mne. Svetlo na chodbe zhasne a vy odrazu nemáte ani poňatie, koľko schodov vás ešte čaká. Matematika vám nikdy nešla, a tak ani akékoľvek rovnice pravdepodobnosti počtu zvyšných schodov nemajú zmysel. Niekde na konci tej „cesty do neznáma“ navyše ešte škodoradostne „vylihuje“ handra (pravdepodobne na utieranie nôh) a vy tak strmhlav padáte dolu schodiskom. Tvrdý dopad na nohu potom predurčí nasledujúci program pre zvyšok večera. Namiesto pobehovania po obchode, opatrne skackáte po nemocnici.

 

Všetko zlé je ale na niečo dobré. Túto múdru vetu pozná asi každý. Radi sa ňou utešujeme, najmä keď sa nám vôbec nedarí. Napríklad vtedy, keď ako ja trávite víkend v nemocnici. Aké to už len môže mať pozitíva? Keď vás na urgentný príjem odnesie v náručí milovaný muž, tak to má svoje čaro. Aj rýchla a „zbesilá“ jazda vozíčkom po nemocničných chodbách dokáže túto nepríjemnú situáciu na moment osvetliť. Za šťastie v nešťastí považujete aj fakt, že ste si predtým stihli, nevediac čo nastane, oholiť nohy a nalakovať nechty. Akoby ste tušili, že večer si ich bude niekto starostlivo obzerať.

 

Röntgen raz, röntgen druhý raz, záťažové testy a následne verdikt lekára – druhý stupeň vyvrtnutia členku (len na spresnenie, existujú tri stupne vyvrtnutia, teda ste na zlatej strednej ceste). Čakajú vás tak aspoň dva týždne oddychu s vyloženou nohou a „ľadovanie“, aby nedošlo k opuchu. A, samozrejme, zmrzlina ako adekvátne bolestné (hoci to už v recepte od lekára nebolo, zaručene to pomáha :D). Keď sa s ortézou na nohe a topánkou v ruke potom konečne dostanete domov, nasleduje nepríjemná bolesť a príjemné obskakovanie blízkymi.

Môžem povedať, že akčný piatok na Markíze je oproti mojej akčnej nedeli v Košiciach len slabým odvarom. Hoci som to takto vôbec nemala v pláne, mohla som dopadnúť aj horšie (napríklad na hlavu). Teraz, vďaka tejto nešťastnej udalosti, mám o čom písať a hlavne mám čas o tom písať. No tí, ktorí teraz čítate tento článok a vravíte si, že vám sa to stať nemôže, verte, že to isté som si donedávna vravela aj ja. Takže „bacha“ na neosvetlené schody či iné nástrahy! A na záver mám jeden odkaz pre tých, ktorí nadávajú na vysoké topánky: je jedno, čo máte obuté. Keď sa darí, tak sa darí.

P. S.: Predsa len som v ten večer niečo nakúpila – dvojeurové urgentné vyšetrenie a ortézu v elegantnom čiernom odtieni. To som fakt zvedavá, čo sa mi prihodí najbližšie. A čo vy?

Romana Valenčáková

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Unipo Press

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre