Byť študentom je krásne

Štrngajúce kľúče a námestia plné ideálov. Možno aj týmito slovami by sme mohli charakterizovať udalosti, ktoré viedli k tomu, že dnes môžeme slobodne vycestovať, vybrať si školu a oslavovať 17. november ako Medzinárodný deň študentstva.

Čo pre nás, dnešných študentov, tento sviatok znamená? Uvedomujeme si vôbec odhodlanie a eufóriu, s akou naši rodičia či učitelia vyšli do ulíc, aby vyjadrili svoju nespokojnosť s režimom, alebo je to pre nás deň ako každý iný? Nie je jednoduché zaujať akýkoľvek postoj k udalostiam, ktorých sme neboli svedkami, a preto sme oslovili našich vyučujúcich, ktorí nám ochotne odpovedali na otázky a podelili sa so svojimi spomienkami.

 

prof. PhDr. Daniela Slančová, CSc.

Spomínate si, že by sa počas Vašich študentských čias oslavoval 17. november ako Deň študentstva?

Pokiaľ si spomínam, Deň študentstva sa počas mojich stredoškolských čias pripomínal skôr tak recesisticky tým, že sme našim učiteľom pripomenuli, že nás nemajú skúšať, keď už máme ten sviatok. Počas vysokoškolských štúdií sa stále pripomenul ako spomienka na Jána Opletala, ale nejako výrazne sa neoslavoval.

Ako si spomínate na pamätný 17. november 1989? Vnímali ste eufóriu toho dňa, prípadne ste tiež išli do ulíc?

Náhodou sa na ten deň veľmi dobre pamätám, lebo 16. novembra bol Horovov Zemplín v Michalovciach a my sme sa s kolegami vracali neskoro večer domov autom, a vtedy sa ozvala v rádiu prvá správa o zhromaždení študentov v Bratislave, ktorí protestovali už v predvečer Dňa študentstva a vyslovovali niektoré svoje požiadavky. Na druhý deň, myslím, že to bola sobota, bol relatívne pokoj, ale v nedeľu sa objavila prvá poplašná správa o demonštrácii študentov v Prahe a o smrti jedného z nich, no a vtedy sa to už začalo rozvíjať. V pondelok to bolo v tejto škole ešte také nijaké, ale v utorok sa už konalo prvé zhromaždenie učiteľov, študentov a akademickej obce. Na ten deň sa presne pamätám, pretože som mala seminár so štyrmi študentmi a počas seminára prišli, že ideme na zhromaždenie. Ja som im ešte povedala, že dúfam, že to skoro prejde a dokončíme seminár, na čo mi jeden kolega povedal: „Ale, pani doktorka, nie, to tak skoro neskončí.“ A skutočne neskončilo, pretože potom sa vyhlásil štrajk, ktorý trval až do marca nasledujúceho roka.

 

Čo z vášho pohľadu priniesol vyššie spomínaný dátum? Splnil november 1989 Vaše očakávania?

No určite áno. Viete, ľudská pamäť je taká výberová. Ľudia mnohokrát zabudnú, ako to bolo predtým. Niežeby sa nedalo dovtedy na Slovensku žiť, ale myslím si, že 17. november odštartoval veľké spoločenské zmeny, ktoré výrazne zmenili náš život – v niečom k lepšiemu, v niečom k horšiemu, ale taký je svet.

Čo by ste odkázali študentom Prešovskej univerzity k blížiacemu sa sviatku všetkých študentov?

Ja by som im želala, aby na Prešovskej univerzite prežili pekné roky, na ktoré by radi spomínali, aby im naša univerzita aj niečo dala, či už z hľadiska vzdelania, alebo z hľadiska sloganu, že je viac ako vzdelanie, a aby tu prežili niečo pekné, čo by si niesli celý život so sebou.

 

doc. PhDr. Juraj Rusnák, CSc.

Ako ste Vy počas svojich štúdií oslavovali Deň študentstva?

Samozrejme to nebola oslava dňa boja proti totalite. My sme, práve naopak, v totalite žili, keby sme to oslavovali, tak akoby sme si pílili konár pod sebou. Oslavovalo sa to ako boj vysokoškolákov proti fašizmu. Vtedy to malo určite inú príchuť, skôr tú historickú. Tú aktuálnu získalo až v tom okamihu, keď sme sa nadýchli, či spoločne odkliali.

Ako si spomínate na pamätný 17. november 1989?

To by sme zaplnili celé číslo. Ale určite to, že sme išli spolu so študentmi po prvýkrát slobodne prejaviť svoj názor. Mám také tri obrazy.

Prvý flashback – ideme hore, chytíme sa za ruky a hovoríme si „Keď nás budú biť, tak budeme spoločne líhať na zem.“ Spoločne.

Druhý obraz sa mi vybavuje, keď som išiel so študentmi do prešovských solivarov. Stretli sme sa s takými vystrašenými robotníkmi a oni sa pýtali: „To už sa naozaj dá, to už naozaj môžeme povedať to, čo si myslíme?“ A ja som im hovoril, že prichádzame ako slobodní ľudia. Je taká známa veta, že pred novembrom 1989 jestvovala sloboda prejavu a po novembri 1989 jestvuje sloboda po prejave.

Tretí obraz je asi rok po tom, keď moja malá dcérka bola svedkom nejakej futbalovej oslavy v televízii a videla tam množstvo ľudí, ktorí tak skandovali, tak si spomenula na november 1989. Začala tlieskať a hovoriť: „To je ono! To je ono!“ Neuvedomila si, že je to už troška iné prostredie, ale tie emócie tam zostali. To sú také tri silné obrazy, ktoré sa mi s novembrom 1989 spájajú.

Učili ste už pred novembrom 1989. V čom sú súčasní študenti iní?

Sú otvorenejší. Čo sa týka rovnakosti, úplne identické veci vidím. Taká ľahkosť žitia, túžba po slobode. To je študentský stav, toto sa nemení, toto ostáva. Otvorenosť sa zmenila, trúfnu si povedať svoj vlastný názor a vedia, že by nemali byť za to perzekvovaní. Ostatné veci vnímam rovnako.

Čo by ste študentom Prešovskej univerzity v Prešove chceli popriať k ich dňu?

Aby mali možnosť prežiť taký pocit odkliatia ako ja. Taký, ktorý bude permanentný, lebo to nie je tak, že sloboda sa raz daruje a je tu. O tú treba stále nejako usilovať.
Pred časom bol na pôde našej univerzity americký federálny sudca p. Wolf a povedal jednu vetu, ktorá ma zaujala. „To, že máte slobodu, je fajn, ale najdôležitejšie bude, ako si ju udržíte.“
Našim študentom prajem, aby mali trpezlivosť udržať slobodu.

 

Mgr. Miroslav Baláž, PhD.

Ako si spomínate na pamätný 17. november 1989? Vnímali ste eufóriu toho dňa, prípadne ste tiež išli do ulíc?

Vzhľadom na to, že som bol v tom čase príslušníkom armády, u mňa to bolo bez nádychu nejakej eufórie. Skôr ma zaujímalo, čo z toho vyplynie pre budúcnosť, pretože ten zásah v Prahe bol závažný, nám starším sa okamžite vybavil rok 1968 a obavy, či sa opäť nezopakuje čosi krvavé. Ja som to osobne vnímal bez akéhokoľvek pátosu, aj keď ma fascinovalo množstvo tých ľudí, ktorí sa odrazu zmobilizovali a vyšli do ulíc. Človek vedel, že sa niečo dôležité deje, že sa niečo výrazne mení.

 

Čo z Vášho pohľadu priniesol vyššie spomínaný dátum? Splnil november 1989 Vaše očakávania?

Priniesol zásadnú zmenu do nášho života. Môžeme si žiť po svojom, rozhodovať sami o sebe, ale zas na druhej strane, november nám dal až takú slobodu voľby, ktorú mnohí nedokázali a ani dnes ešte nedokážu uniesť. U väčšiny našich ľudí boli priveľmi naivné predstavy o fungovaní demokracie. Možno je to klišé, no my sme v porovnaní s inými demokraciami naozaj veľmi mladou demokraciou. Síce demokraciu máme, no občas nevieme, čo s ňou...

Čo by ste odkázali študentom Prešovskej univerzity k blížiacemu sa sviatku všetkých študentov?

Aby pamätali na svojich predchodcov, ktorí to všetko začali, ktorí „vykopli“ dvere do nového sveta, aby počas štúdia využívali všetky šance a možnosti, ktoré tu sú na to, aby sa dobre pripravili na život. Občas mám totiž pocit, že mnohí študenti nevedia, o čom to tu všetko je, po čo sem vlastne prišli, že sa ešte stále len hľadajú. Ja by som želal študentom, aby naplno využívali nové možnosti, ktoré im ponúka demokracia, pretože tu nejde len o to stráviť tu najkrajších päť rokov, ale hlavne sa pripraviť na život, ktorý ich čaká tam vonku.

 

Doc. Mgr. Martina Ivanová, PhD.

Spomínate si, že by sa počas Vašich študentských čias oslavoval 17. november ako Deň študentstva?

Moje študentské časy sa lámu na roku 1989. Pred rokom ’89, samozrejme, ten Deň študentstva nebol nejakým významným sviatkom, ktorý by sa nejako intenzívne oslavoval. V podstate ten deň dostal význam až vďaka udalosti, ktorá sa stala 17. novembra v Prahe, keď počas pokojnej demonštrácie študentov došlo k stretu s políciou, čo vlastne spustilo udalosti, ktoré dnes poznáme pod názvom Nežná revolúcia. Oslava Dňa študentstva v mojej pamäti rezonuje až po roku 1989 ako pripomenutie si revolučných udalostí.

Ako si spomínate na pamätný 17. november 1989? Vnímali ste eufóriu toho dňa, prípadne ste tiež išli do ulíc?

Tak ja si myslím, že samotný 17. november, keď sa bavíme o jednom konkrétnom dni, tak vtedy sa uskutočnila len pražská demonštrácia, o ktorej sa ostatné časti republiky vtedajšieho Československa dozvedeli až neskôr, teda ten samotný deň pre väčšinu bývalej republiky nebol nejaký výnimočný. Výnimočnými sa stali až nasledujúce udalosti, ktoré nadviazali na to, k čomu došlo počas 17. novembra.

Čo z Vášho pohľadu priniesol vyššie spomínaný dátum? Splnil november 1989 Vaše očakávania?

Ten, kto zažil dva rôzne režimy, tak si vie porovnať základné rozdiely. Ja som ešte človek, ktorý – hoci v mladom veku, ale predsa – zažil obdobie socializmu so všetkými nevýhodami, ktoré ten režim mal, ktoré sa týkali možnosti cestovania, možnosti vyjadrovať svoj názor, kriticky diskutovať o predstaviteľoch moci, prejavovať svoje náboženské vyznanie. Toto všetko v čase socializmu nebolo, a to všetko Nežná revolúcia umožnila. Čiže, ja si myslím, že sa stala zásadná vec a ak niektorí ľudia hovoria o negatívach, ktoré prišli po roku ’89, treba si uvedomiť, že sa zmenila základná paradigma existencie, ktorú si dnes mladí ľudia už možno ani nedokážu predstaviť.

Čo by ste odkázali študentom Prešovskej univerzity k blížiacemu sa sviatku všetkých študentov?

Maximálne využite tých päť rokov, keď máte možnosť študovať na vysokej škole. Netreba brať ten čas len ako čas, cez ktorý sa nejako prederieme tak, že v pondelok večer prídeme do Prešova a v stredu večer už cestujeme domov, ale maximalizovať čas, ktorý človek strávi na univerzite, či už s nejakými zaujímavými učiteľmi, ktorí majú možnosť človeka obohatiť, alebo aj využiť dar času, ktorý už možno nikdy v živote nebudete mať. Študentský čas je super na to, aby sa človek začal zaujímať o niečo, čo študuje, aby si vybral jeden aspekt toho, čo študuje a zdokonalil sa v ňom. Samozrejme, je to aj priestor na to, aby sa posilnila študentská kolegialita, aby si človek našiel dobrých kamarátov. Keď budete sedieť doma, tak jednoducho nikoho nestretnete. Čím viac priateľstiev, kamarátstiev, vzťahov nadviažete na vysokej škole, tým viac sa vám to potom vráti. Je to super čas, závidím vám, že ho ešte máte.

Simona Antolová, Michaela Fedorová

 

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Unipo Press

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre