Tým, že sa budeme poznať, budeme si aj lepšie rozumieť

S presvedčením tvrdí ruštinár a filológ Jozef Sipko, ktorý sa už desaťročia venuje výskumu národa na Prešovskej univerzite. Jeho pedagogická a vedecká činnosť sa stala veľkým prínosom v oblasti lingvokulturológie, čo zdôraznila aj ôsma konferencia Hľadania ekvivalentnosti, na ktorej sa okrem iného ocenila jeho pracovná aktivita a oslávilo životné jubileum.

 

1. Na univerzite sa venujete vedeckému prepojeniu jazyka a etnokultúry. Ako to vo Vašej konkrétnej praxi vyzerá, ako ste sa k tejto oblasti skúmania dostali a čo v podstate znamená pojem lingvokulturológia?

Ako viete, ja som ruštinár, teda filológ a  považujem sa trošku aj za historika, lebo som vyštudoval ruský jazyk a históriu. Väčšinou pracujem v oblasti filologických náuk a viac sa profesionálne venujem aj výskumu rôznych stránok národa cez jazyk, v prípade ruštiny sa to vzťahuje na ruský národ. Posledné desaťročia sa najviac orientujem na náuku, ktorá sa nazýva lingvokulturológia. Moje skúsenosti jednoznačne hovoria, že u nás, v našich podmienkach je to málo známy pojem. Povedané zjednodušene, je to filologická, interdisciplinárna náuka, ktorá skúma kódy, vlastnosti, mentalitu národa a ostatné vlastnosti etnokultúrneho kolektívu cez jazyk. Ináč povedané – v rámci výskumu jazyka cez špeciálne výskumné metódy vieme získať najviac objektívnych poznatkov o národe. Aj jednoduché slová majú bohatý etnokultúrny obsah. Veľký vedec, filológ a filozof Wilhelm von Humboldt použil krásnu vetu vo vzťahu k jazyku – „jazyk je duša národa“. Nikto zatiaľ krajšie nepovedal, čo je to jazyk. My sa venujeme tomu, aby sme cez jazyk skúmali objektívne poznatky o národoch. Tým, že sa budeme poznať, budeme si aj lepšie rozumieť.

2. Už dlhé roky pôsobíte na univerzite, venujete sa rusistike, lingvokulturológii, skúmaniu jazyka a skrz neho i spoločnosti. Ako by ste zhodnotili študentov v minulosti a dnes. V čom sa líšia, ak vôbec v niečom, vidíte nejaký progres alebo naopak?

V súčasnosti je záujem o ruštinu vyšší, ako bol pred niekoľkými rokmi, keď bola v úpadku, lebo sa spájala so sovietskym režimom, s komunizmom. Je jednoduchý dôvod na to, prečo ide teraz ruština do popredia. Keď si mládež vyberie študovať dva jazyky angličtinu a ruštinu, tak má otvorený celý svet. Ja učím už 43 rokov a teda teraz už môžem porovnávať život. Vysoká škola obsahuje myšlienku o tom, že je to výberová škola. Za našich čias na vysokú školu išlo zhruba 13-15 % stredoškolákov. Teraz je to 60-70 %, teda na VŠ prijímajú prakticky všetkých uchádzačov. Úroveň všetkých škôl išla veľmi dole. Základným problémom školstva je nízka prestíž učiteľstva a školy. Je na veľmi nízkej úrovni. Učiteľská profesia je na tomto svete jednoznačne najdôležitejšia, lebo škola „vyrába“ človeka. A keď si toto neuvedomíme, tak nebudeme mať dobrých politikov, právnikov, inžinierov, lekárov atď. Učiteľ:

1. musí mať rád ľudí,

2. musí sa vedieť rozdávať a

3. musí mať čo rozdávať.

Každý dobrý učiteľ dokáže pripraviť vynikajúcich žiakov, študentov a následne odborníkov – bez inšpektorov, nadriadených, úradníkov a zbytočnej byrokracie.

 

3. Ako by ste zhodnotili konferenciu Hľadanie ekvivalentnosti VIII, ktorá sa tento rok zaoberala témou ruského jazyka v nedávnej minulosti a v súčasnosti?

Už ôsmy ročník konferencie Hľadanie ekvivalentnosti prebehol veľmi dobre. Zmyslom ekvivalentnosti je porovnávať sa cez jazykové väzby, a to sa nám podľa mňa celkom darí,

oho dôkazom je aj to, že sa teraz uskutočnil už spomínaný ôsmy ročník. Z každej konferencie vychádzajú zborníky, z toho sa tešíme. Vždy prídu hostia aj zo zahraničia, ktorí sa tejto oblasti venujú. Tešilo ma aj to, že sme jej podstatnú časť strávili v miestnosti č. 91, ktorú sme si vybudovali z európskych fondov, keď sme vytvorili Lingvokulturologické a prekladateľsko-tlmočnícke centrum excelentnosti (LPTCE). Teda, teší ma to, že to, čo sme začali, reálne žije, lebo umelo to neudržíte. Mám veľkú radosť aj z toho, že v rámci LPTCE vydávame aj internetový časopis Jazyk a kultúra (JaK).

4. Na konferencii sa zohľadňoval najmä Váš prínos a vedecký výskum v oblasti rusistiky, zároveň Vám kolegovia blahoželali k jubileu. Ako ste sa cítili?

Tohoročná konferencia bola obzvlášť príjemná, samozrejme, mi to dobre padlo, keď ma moji študenti pozdravovali už z pozície profesorov (mám už aj takých), docentov, odborných asistentov – to bol pre mňa ako pedagóga najkrajší pocit. Na konferenciu prišli aj naši terajší študenti, tentoraz ako hudobníci, a tí nám hrali naše slovenské, východniarske, ruské, rusínske i ukrajinské piesne, čím vytvorili doslova nádherný a krásny záver konferencie. Všetci tí, čo tam sedeli, aj zo zahraničia, hovorili, že takúto konferenciu už dlho nezažili. Takže konferencia bola skvelá po každej stránke.

5. Na záver nám pre zaujímavosť skúste povedať počet Vašich publikácií. Vedeli by ste presné číslo alebo len odhadom?

Naozaj, neviem vám presne povedať. Ale mám taký odhad – okolo 300. Akurát dnes mi vyšla nová monografia Lingvokultúrne kódy ruského smiechu, lebo cez smiech tiež spoznávate národ.

 

Lenka Genčúrová

Janka Poláková

 

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Unipo Press

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre