Tlieskam, tlieskam im a ďakujem!

Bolo raz jedno mravenisko. Viete, aké bolo? Ja veľmi nie, nežila som v ňom, ale čo-to som sa o ňom napočúvala. V podstate sa tvárilo veľmi usporiadane, synchronizovane, ba až idylicky. Áno, len tvárilo. Vraj. Ide o to, že niektoré malé mravčeky nepochybovali o dokonalosti svojho mraveniska, boli veľmi spokojné s vedením a riadením. Systém sa im videl dobrý, spravodlivý, pociťovali rovnosť, ale neuvedomovali si, že i keď si boli rovní, niektorí si boli rovnejší. Ibaže na to raz prišla istá skupinka mravcov.

Čo my vieme, asi na to prišiel jeden, možno dvaja a postupne k sebe volali aj iné mravce, z ktorých sa nakoniec stali revolucionári. Naozaj, verte mi, až tak. Ale, čo sa dalo čakať, stalo sa. V mravenisku, hoci bolo veľké, sa žiadna pletka či rozruch neutajili. Ako veľmi sa revolucionári snažili stretávať na tajňáka a pripravovať sa na prevrat, neobišlo sa to bez peripetií. Takzvané červené mravce, volali ich tiež vodcovia, predsedovia, tajomníci, eštebáci a určite aj inak, samozrejme, nesúhlasili s revolucionármi. Nechceli dopustiť, aby sa im ich zdanlivo organizované mravenisko začalo meniť. Páčilo sa im držať všetky mravce na krátko, boli poslušní a dôverovali zriadeniu.

Červené mravce mali veľmi rady svoje plánovanie, zákazy, príkazy a čestné hodnosti. Netreba sa tomu čudovať. Preto zastrašovali odvážnych revolucionárov a chceli ich sabotovať. Tí ale tvrdo pokračovali v snahe nastoliť v mravenisku nový systém fungovania. Rozhodli sa verejne vystúpiť a kritizovať červené mravce. Čoraz viac apelovali na tisíce ďalších mravcov, až kým nepochopili, že je potrebné zaktivizovať sa, nebáť sa postaviť na námestia mraveniska a vziať si naspäť svoju slobodu. Dokonca si zaumienili, že nechcú celý život prežiť len v tomto jednom mravenisku, ale chceli by vycestovať do rôznych miest, štátov a spoznať kultúru a spôsob života v iných mraveniskách. Nechápem, kde sa odrazu nabralo toľko odvahy v takých obyčajných malých stvoreniach. De facto, prečo by mal trpieť a podvoľovať sa niekto, kto je malý, menší, bežný? No určite! Dôležité je, že sa im to podarilo. Ukončili vládu červených mravcov a nastavili im zrkadlo.

Tlieskam, tlieskam im a ďakujem. Pretože vďaka týmto cieľavedomým a odvážnym ľuďom môžem dnes cestovať, slobodne študovať, slobodne... Nikto ma neobmedzuje pre moje vierovyznanie a nerobí si zo mňa cvičenú cirkusovú opičku. Slovensko si vybojovalo demokraciu, študenti sa 17. novembra nebáli vykročiť do ulíc a konať spontánne, podľa svojho presvedčenia a ľudskosti. Známe osobnosti, umelci, herci, ale aj bežní občania zatúžili konečne otočiť list a vypýtať si pozornosť a záujem aj o ich názor.

Vidíte, červených mravcov sme sa zbavili... a máme demokraciu. Ale majme oči otvorené, my študenti sme budúcnosť a nie je to len fráza, klišé, nie je to otrepané. Je to pravda! Musíme byť vnímaví, pretože, ak sa podarilo zrušiť nadvládu červených mravcov, neznamená to, že vyhynuli. Nežná revolúcia ich nevyplienila. Kedykoľvek sa môžu premnožiť a štípať. Odhalíme to, odmietneme to, zachránime Slovensko? My. My, študenti.

 

Lenka Genčúrová

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Unipo Press

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre